Exkurzie a výlety

    V stredu, 12.6.2024, sa naša trieda 7.C vybrala za adrenalínom do neďalekého Svitu. Po polhodinovej ceste vlakom sme zavítali do jednej z najväčších laserových arén na Slovensku. V tmavej miestnosti s nápismi svietiacimi pod UV osvetlením sa na niekoľkokrát prestriedali 4-členné a 3-členné tímy a vďaka laserom zažil každý svoju dávku adrenalínu. Tí, ktorí boli práve v „čakacej“ miestnosti, mali o zábavu tiež postarané. Dlhú chvíľu im skracoval prevádzkarov prítulný a hravý psík Bixi a tiež spoločné hranie obľúbenej hry. Po dostatočnom vybláznení nás vlak odviezol opäť domov, kde sme ešte stihli aj fajnový obedík v školskej jedálni.

Tento náš výlet za dobrodružstvom splnil svoj cieľ a verím, že spomienky naň nás ešte dlho budú hriať pri srdci.

MJ

18. júna sme spoločne vyrazili za turistikou do našich veľhôr. Počasie nám prialo, takže sme si výlet mohli poriadne vychutnať. Vlakom sme cestovali do Starého Smokovca a potom pešo hore na Hrebienok, tam sme si urobili pár fotiek a hor sa k vodopádom. Bolo krásne pozorovať tú silu prírody a krištáľovo čistú vodu, ktorá padala z takej výšky. Väčšina žiakov tu bola prvýkrát. Cesta zhora do Smokovca nám ubehla rýchlo. Nezabudli sme ešte nakuknúť do stánku so suvenírmi, veď na pamiatku si predsa musíme niečo priniesť aj domov. Vlakom z Popradu sme sa poobede šťastlivo vrátili domov plný spomienok a zážitkov.

          Exkurziu do bývalého koncentračného tábora Osvienčim by mal absolvovať asi každý. Zmení vám to pohľad na život počas 2. svetovej vojny, pretože jedna vec je o tom len počuť a druhá vec je presvedčiť sa o tom aj na vlastné oči, že niečo hrôzostrašné sa dialo za ostnatými drôtmi a tehlovými múrmi niekde v Poľsku a nikto tomu neveril. Pohne to srdcom a prinesie vám to príval nových vedomostí a neskutočných emócii ako to, že niekomu vôbec napadlo ubližovať takto kruto ľuďom.

          My, deviataci, sme sa tejto exkurzie zúčastnili 11. júna 2024. Po príchode na miesto hrôzy sme si nasadili slúchadlá a pozorne počúvali výklad sprievodcu, už len ten pocit, že stojíme a chodíme po mieste, kde by sa počas 2. svetovej vojny bála vstúpiť čo i len noha a kde žilo a zomrelo tak neskutočne veľa nevinných ľudí len preto, lebo mali iné vierovyznanie, inú farbu pleti, či možno len iný názor, predsa to boli len ľudia, ktorí znášali neskutočné muky, pretože sa narodili takí, akí sa narodili.
          Nad vstupnou bránou nás vítal nápis: Práca šľachtí! Slovami pani sprievodkyne nám boli popísané desivé praktiky mučenia a zabíjania, každodenný život a útrapy väzňov. Múzeum dodnes ukrýva veci, ktoré boli tým nešťastníkom zhabané, ako napr. vlastné vlasy, obrovské množstvá okuliarov, oblečenia, topánok, kufrov. V hale budov sú fotografie väzňov, bolo nám ukázané, kde spali - aj na zemi, kde ich obhrýzali potkany, akú mali slabú hygienu či kde umierali v plynových komorách. Zabíjali sa pre tanier polievky. Stáli sme pri transporte, ktorý ich prevážal Osvienčim-Brezinka/Auschwitz-Birkenau. Niektorým sa podarilo utiecť, i keď pri stálom hliadkovaní a budove s vysokými múrmi, pred ktorými boli natiahnuté elektrické drôty, to bolo nemožné. Bol nám načrtnutý príbeh ľudí, ktorí končili v rukách doktora Mengeleho - Anjela smrti, ktorý na nich robil pokusy, ako keby to boli zvieratá.
          V dnešnej modernej dobe, kedy každý má svoje demokratické práva, je to neuveriteľné, ale tento koncentračný tábor tam stojí ako dôkaz a zároveň na výstrahu, aby sa to zverstvo a ubližovanie ľuďom neopakovalo - NIKDY!

Sprievodkyňa ukončila prehliadku blízko strážnej veže, odkiaľ je výhľad na celý tábor. Na záver našej exkurzie sa nám poďakovala za pozornosť, tiché a dôstojné správanie sa žiakov a zaželala nám veľa úspechov v škole. Chcem sa poďakovať kolegyniam, ktoré so mnou absolvovali túto exkurziu na nie príliš vábne miesto...ešte raz ďakujem aj za žiakov, ktorým sme umožnili si toto miesto pozrieť.