Exkurziu do bývalého koncentračného tábora Osvienčim by mal absolvovať asi každý. Zmení vám to pohľad na život počas 2. svetovej vojny, pretože jedna vec je o tom len počuť a druhá vec je presvedčiť sa o tom aj na vlastné oči, že niečo hrôzostrašné sa dialo za ostnatými drôtmi a tehlovými múrmi niekde v Poľsku a nikto tomu neveril. Pohne to srdcom a prinesie vám to príval nových vedomostí a neskutočných emócii ako to, že niekomu vôbec napadlo ubližovať takto kruto ľuďom.

          My, deviataci, sme sa tejto exkurzie zúčastnili 11. júna 2024. Po príchode na miesto hrôzy sme si nasadili slúchadlá a pozorne počúvali výklad sprievodcu, už len ten pocit, že stojíme a chodíme po mieste, kde by sa počas 2. svetovej vojny bála vstúpiť čo i len noha a kde žilo a zomrelo tak neskutočne veľa nevinných ľudí len preto, lebo mali iné vierovyznanie, inú farbu pleti, či možno len iný názor, predsa to boli len ľudia, ktorí znášali neskutočné muky, pretože sa narodili takí, akí sa narodili.
          Nad vstupnou bránou nás vítal nápis: Práca šľachtí! Slovami pani sprievodkyne nám boli popísané desivé praktiky mučenia a zabíjania, každodenný život a útrapy väzňov. Múzeum dodnes ukrýva veci, ktoré boli tým nešťastníkom zhabané, ako napr. vlastné vlasy, obrovské množstvá okuliarov, oblečenia, topánok, kufrov. V hale budov sú fotografie väzňov, bolo nám ukázané, kde spali - aj na zemi, kde ich obhrýzali potkany, akú mali slabú hygienu či kde umierali v plynových komorách. Zabíjali sa pre tanier polievky. Stáli sme pri transporte, ktorý ich prevážal Osvienčim-Brezinka/Auschwitz-Birkenau. Niektorým sa podarilo utiecť, i keď pri stálom hliadkovaní a budove s vysokými múrmi, pred ktorými boli natiahnuté elektrické drôty, to bolo nemožné. Bol nám načrtnutý príbeh ľudí, ktorí končili v rukách doktora Mengeleho - Anjela smrti, ktorý na nich robil pokusy, ako keby to boli zvieratá.
          V dnešnej modernej dobe, kedy každý má svoje demokratické práva, je to neuveriteľné, ale tento koncentračný tábor tam stojí ako dôkaz a zároveň na výstrahu, aby sa to zverstvo a ubližovanie ľuďom neopakovalo - NIKDY!

Sprievodkyňa ukončila prehliadku blízko strážnej veže, odkiaľ je výhľad na celý tábor. Na záver našej exkurzie sa nám poďakovala za pozornosť, tiché a dôstojné správanie sa žiakov a zaželala nám veľa úspechov v škole. Chcem sa poďakovať kolegyniam, ktoré so mnou absolvovali túto exkurziu na nie príliš vábne miesto...ešte raz ďakujem aj za žiakov, ktorým sme umožnili si toto miesto pozrieť.

Keď sa povie BOJNICE, každý si predstaví výlet. Ale naši štvrtáci tu prežili úžasný týždeň v škole v prírode, ktorá začala bezpečnou cestou autobusom MIMI tam aj späť. Žiaci mali postačujúce ubytovanie , špičkový areál, dostatok stravy a pitného režimu, priaznivé počasie, zábavných animátorov, bohatý program ( zámok, ZOO, Múzeum praveku, Čajka v oblakoch,  jazda otvoreným vláčikom cez Dinopark,  návšteva sklárničky pána Dolinaja), večernú poštu a snem, suveníry, nákupy, zážitky, smiech aj plač, nočných návštevníkov danielov v počte 40 a viac, rozcvičky, hudbu, tanec, tanec, tanec, súťaže, tvorivé dielničky, pátraciu nočnú hru, prekonanie seba samého, darčeky na rozlúčku, slzy na rozlúčku,  zvečnené  momenty  a ešte veľa, veľa ďalšieho, nevypovedaného. Ale  hádam stačí, keď to napíšem jedným, či dvomi slovami -  SUPER, BOMBOVO!!!

Minulý týždeň sme s piatakmi prijali ponuku na návštevu Semenolesu, ktorý nedávno oslávil už 150. výročie založenia. Exkurzia pozostávala z dvoch častí- v prvej sa venovali lesnej pedagogike- aktivitám zážitkového učenia o ekosystéme lesa. Deti si preverili svoje vedomosti formou zábavnej súťaže. Ďalšia časť našej exkurzie sa odohrávala v areáli Semenolesu- dozvedeli sme sa, akým spôsobom sa pestuje a tvorí les v lesných škôlkach, vytvorili sme si zbierku semien najčastejších druhov listnatých aj ihličnatých drevín na Slovensku. Takisto sme mali možnosť vidieť,  ako a kde sa skladuje obrovské množstvo semien drevín. Naše poďakovanie patrí zanieteným zamestnankyniam OZ Semenoles: p. Ľuptákovej, p. Lániovej a p. Bohunčákovej. 

Boli ste už na skanzene v Pribyline? Viacerí si povedia, že áno a niekoľkokrát. Napriek tomu, našich piatakov výlet do Múzea liptovskej dediny obišiel aj na 1. stupni kvôli Covidu a väčšina z nich si ani nepamätá návštevu skanzenu, lebo boli veľmi malí. Krásu a históriu liptovských dedín tu máme ako na dlani, prečo to nevyužiť. Teta sprievodkyňa nám veľmi milo porozprávala o zaujímavostiach skanzenu, objektoch v ňom, starodávnych zvykoch a o neľahkom živote našich predkov. Dozvedeli sme sa všetky detaily o spracovávaní vlny z ovečiek, vyskúšali sme si česať vlnu a plstili sme (špeciálnou ihlou tvarovali) brošňu, ktorá bola pre nás vlastnoručne vyrobeným darčekom. V tom čase sa príjemne vypršali pribylinské oblaky nad areálom skanzenu a po daždi sme sa mohli vybrať na cestu historickým vláčikom.
Na konečnej stanici nám teta „vlakvedúca“ priblížila svet vláčikov a ich poháňania v minulosti. Cesta späť do areálu cez náučný chodník bola pre všetkých plná nových informácií o zvieratách a rastlinkách. Navštívili sme medvedí brloh maca Miša, vychutnali si výhľad z vtáčieho hniezda a vyšantili sa na detskom ihrisku. Po malej prechádzke nikto neodmietol sladkú bodku výletu v podobe fajnej pribylinskej zmrzliny a oddych spojený s hrami v neďalekom parku.

Výlet ako sa patrí,
aj v jemnom daždi,
s úsmevmi na perách,
o rok opäť – žiadny strach!